Ja, ty, on

Sú to slová bolestivé a pichľavé čo počúvam každý deň. Zapichávajú sa mi do celého tela a hrot je napustený jedom. Bolí to, no ja vytrvávam. Len dokedy…

Počúvať ich od najbližších je to najhoršie (i keď už tá osoba nie je mne najbližšia, vzďaľuje sa). Som rozorvaná. Zvnútra. Potrhaná, roztrhaná na kúsky. Navonok som kopa šťasteny. Úsmev, jamky v lícach, v očiach tancujúce iskričky rôznymi druhmi „šťastia“.

Taký bullshit.

Pýtajú sa ma: „Ako to, že si taká šťastná? Ako to, že sa nikdy na nič nesťažuješ? Ako to, že…“ Bla bla bla. Ja sa len usmejem. Vraj úsmev lieči. No a čo by som im aj na to odpovedala? Som ako časovaná bomba. Mám to všetko v sebe, vo vnútri. Keď vybuchnem, to bude ešte len žúžo.

P.S.: Bavia čítať niekoho tieto moje bláboly, omáčky, džemy atď.? I ja sama nad sebou krútim hlavou. Že čože? 🙂