Sedím, nohy vyložené. Pozerám cez okno na oranžovo-červené zore (ožiarenie oblohy pred zvečerievaním). Pred sebou húf kníh, všakovakých papierov, poznámok, ktoré sú vyfarbené, poznačené a podčiarknuté, začiarknuté od vrchu až po spodok.
Chce sa mi učiť? Nieee!!! V hlave mám snáď tornádo iných myšlienok. Už aj škvrnka na bielej stene od komára (zabitý v lete) mi pripadá ako tá najzaujímavejšia, najúžasnejšia na svete. Myslím, že študenti (i neštudenti) to určite poznajú.
Ako sa mám k tomu dokopať?
Najradšej by som šla von, prechádzala sa a naveky pozerala na zore na oblohe. Očarujúce. Dych vyrážajúce ako obloha môže hádzať toľko rôznych a nádherných, pestrofarebných odtieňov. Moje azúrové oči hrajú rôznymi odleskmi farieb.
Aspoň pre takéto „maličkosti“ sa oplatí byť.