Ten pocit, keď prejdeš dlaňou, bruškami prstov po tom jemnom povrchu. Privoniaš k nej. Či už vonia novotou alebo zatuchlinou, milujem to. Vidím tú hŕbu napísaných slov na papieroch v tvrdých väzbách a hneď som v inej dimenzii.
Videla som to v nejakom filme (názov si nepamätám). Muž len otvoril knihu, prelistoval ju očami za cca 10 sekúnd a vedel obsah. Akoby ju už prečítal. To by sme stihli prečítať snáď i všetky knihy na svete. Teoreticky. Hypoteticky. Niečoteticky -také slovo neexistuje.
Keď sa začítam, ponorím sa do deja a nech ma nikto nevyrušuje, poprosím! Splyniem s hlavnou hrdinkou (hrdinom) v jedno. Ak je to román a hlavná hrdinka prežíva niečo romantické, hneď som celý deň rozjarená. No naopak, keď je smutná, som smutná i ja, celý deň je v keli. Možno to má každý zapálený čitateľ (knihomol) ako ja, alebo som len príliš empatická.
Nemám výhrady ani nie som vysadená na jeden žáner, prečítam čo mi príde pod ruku. I keď neholdujem povinnej literatúre v škole. Slovenská klasika mi nič nehovorí, no zahraniční spisovatelia áno. Možno ma za to budú mnohí kritizovať, že si nevážim aké zlato máme na Slovenku, no nič pre mňa. Koľko ľudí toľko chutí ako sa hovorí.
Dávam každému moju skromnú radu: Čítajte knihy, nevieme o čo prichádzate a otočí vám to svet naruby. Obohatí vás to.