Dnes som zistila, že neznášam ľudí. Ja, doteraz mierumilovný človek, stále usmievavý. Posledný týždeň mi tak otvoril oči. Celý život som mala len ružové okuliare a moje doterajšie malichernostné problémiky, to boli len prkotiny.
Zistila som aj to, že milujem školu. Zlatá dobrá škola. Dám Vám dobrú radu: „Deti učte sa. vzdelávajte sa, je to dôležité!„.
Ale som rada za túto vzniknutú situáciu. Všetko zlé je na niečo dobré.
Stála som tam celý deň, úsmev od ucha k uchu a prívetivý tón. Ľudia len tak prechádzali, hádzali po mne nevraživé pohľady. No aby som nekrivdila tým, čo sa dá spočítať aj na desiatich prstoch. Stáť bohviekoľko na nohách nie je bohviečo. Opuchnuté, boľavé. „Spolupracovníčky“, zduté kravy! A to bez hanby hlásim do sveta. Kukali na mňa a keď som nebodaj požiadala o druhú 10min. prestávku, kukla sa na mňa, že to ako si dovoľujem. Ja som nechápala. Tak že OK a tú hodinu mi odpočíta. No ďakujem pekne, nech si zožere tých pár „korún“. Vytočená, opuchnutá a hocičo iné. Najpozitívnejšia vec na tomto dni bol jeden postarší pán, ktorý sa ku mne priplížil a pošepol mi: „Zo všetkých zlatých farieb ste najzlatšia vy„. Toto ma tak neskutočne dostalo, rozjarilo celý deň.
A predsa existujú ešte „gentlemani“. 🙂
Celá debata | RSS tejto debaty