Starnutie. Teraz nemyslím, že vrásky a ovísajúca koža na rukách a hocikde inde, ale starosti a povinnosti.
Vždy som si myslela, že jeeej ja chcem byť už veľká a dospelá, kde mi nikto nebude rozkazovať a kázať čo mám a čo nemám robiť. No velké h… (slíže) s makom pod padákom. A však ja viem, som mladá 19-tka, tak čo sa tu mám čo sťažovať a vylievať si svoje pochabé a rozlietané srdiečko.
Aby som to uviedla na správnu mieru a aby pochopili aj blondínky (viď ja). Alebo neviď. Zobrala som to do vlastných rúk a zarábam! Ja zarábam! Beriem hocičo hlava-nehlava každý víkend keď to je možné a hoc aj nemožné. Cítim, že zanedbávam kamarátov. Už len tak sporadicky sa vídavame a pozdravíme na ulici, prehodíme slová ako ČAU a AKO TO IDE. Ešteže existujú sociálne siete ako Facebook a pod. Tam udržujeme neustály kontakt, no škoda, že len tak virtuálne.
Stojí to za to, keď držím tých pár papierikov v rukách, ktoré vlastne nič neznamenajú a napriek tomu vládnu svetu. Zarobila som si ich ja vlastným úsilím. Rozširujem obzory do budúcnosti a nemusím už ďalej lipnúť na maminke a ocinkovi. Som žena činu, som sebestačná „dospelá“ žena. Tak rýchlo mi tá mladosť a bezstarostný život preteká pomedzi prsty. Život je sypký ako piesok, mám pocit, že dokonca niekto mi nastavil presýpacie hodiny a idú ako bláznivé.