Výlev

10. mája 2015 18:47, Prečítané 1 470x, jatyon, Nezaradené

Moje oči začnú plakať,

vždy vtedy, keď ma necháš čakať.

Raz sú to tie teplé slová,

áno, naivná som už bola.

Poéziu píšem snáď,

kým srdce zmení sa na ľad.

Potia sa mi dlane,

trasie sa mi hlas,

ach, ten nezastaviteľný čas.

Nemáme čas na lásku,

nemáme čas zastaviť,

i keď chcem toho toľko spraviť.

Povedať Ti tie slová,

ktoré sa bojím vysloviť.

Som chorá zo seba,

z teba,

z „nás“.

Ja viem,

to ten rýchly čas.

Debata ( 0 príspevkov )

Celá debata | RSS tejto debaty

Ďalšie články od tohto blogera

Prvý

26.04.2016

Vidím tvoju siluetu v diaľ. Pri západe slnka leskne sa tvoj odraz v šírom mori, tam, kde roním trpké slzy. Slzy presiaknuté zúfalstvom. Chutia slano, stekajú mi po lícach, po krku až do šíreho mora, kde sa stratia tak, ako sa stratilo všetko. Ja a ty. Zvuky, čo počujem ma upokojujú, ako tvoj hlas, tvoj bezstarostný a láskyplný hlas. Ale teraz je tu prázdno, opustený [...]

Lásky kvet

04.02.2016

Ako ten pocit zaniká. dvakrát tak do mňa preniká. Keď slnko vychádza, moja túžba prichádza s veľkou silou sa pokúšam, ale dych mi dochádza. Kvapky dažďa stekajú po dverách a tvoje bozky na perách. Jediný kvet nás spája, čo tú vôňu a túžbu nám dáva.

Apatia

31.01.2016

Slnko svieti, tráva opäť zelenie, kam my vlastne spejeme? Tento bilaterálny život sa nám smeje, ale ja stále neviem čo sa to deje. Ukradomky zakráda sa, spoza okien nabáda ma, laskotí mi celé telo, tvári sa až príliš smelo. Apatia zmocní sa ma, vždy keď som ja doma sama. Riadky píšem jedna radosť, ah, tá pochabá mladosť.

Najnovšie správy