Slnko svieti, tráva opäť zelenie, kam my vlastne spejeme? Tento bilaterálny život sa nám smeje, ale ja stále neviem čo sa to deje. Ukradomky zakráda sa, spoza okien nabáda ma, laskotí mi celé telo, tvári sa až príliš smelo. Apatia zmocní sa ma, vždy keď som ja doma sama. Riadky píšem jedna radosť, ah, tá pochabá mladosť.

Roztrieštenosť. Posledné obdobie prežívam eufóriu zo života, snáď najlepšie chvíle života. No vždy tam je ale… Vždy tu je niekto, kto dokáže zničiť i poslednú mini, mikro, nanočasticu z toho už dosť *** „života“. Prečo vždy niečo pekné musí niekto dvojnásobne posrať. To je údel za NIEČO? Depresie, plač, vrieskanie, trieskanie, klepanie a […]