Roztrieštené ľudské práva
27. januára 2016 19:24,
Prečítané 1 950x,
jatyon,
Nezaradené
Roztrieštenosť. Posledné obdobie prežívam eufóriu zo života, snáď najlepšie chvíle života. No vždy tam je ale… Vždy tu je niekto, kto dokáže zničiť i poslednú mini, mikro, nanočasticu z toho už dosť *** „života“. Prečo vždy niečo pekné musí niekto dvojnásobne posrať. To je údel za NIEČO? Depresie, plač, vrieskanie, trieskanie, klepanie a rozmýšľanie, kedy bude koniec. Privolávať koniec. Koniec trápenia. Roztrieštenia. Každým dňom som vysávaná „upírmi“. Lenže ako sa im vyhnúť, keď sú to práve tí „najbližší“. Mám vôbec nejaké práva na život, na šťastie, na radosť? Odpoveď je očividná a jasná: NIE!!! Ešte s tromi výkričníkmi na zdôraznenie ako keby toho nebolo už dosť. Uväznená vo „vlastnom“ – cudzom živote. Nemôcť sa pohnúť, len sa nečinne prizerať ako niekto organizuje Váš život, ťahá za tie pomyselné nitky. Prosím, kedy bude KONIEC…?
26.04.2016
Vidím tvoju siluetu v diaľ. Pri západe slnka leskne sa tvoj odraz v šírom mori, tam, kde roním trpké slzy. Slzy presiaknuté zúfalstvom. Chutia slano, stekajú mi po lícach, po krku až do šíreho mora, kde sa stratia tak, ako sa stratilo všetko. Ja a ty. Zvuky, čo počujem ma upokojujú, ako tvoj hlas, tvoj bezstarostný a láskyplný hlas. Ale teraz je tu prázdno, opustený [...]
04.02.2016
Ako ten pocit zaniká. dvakrát tak do mňa preniká. Keď slnko vychádza, moja túžba prichádza s veľkou silou sa pokúšam, ale dych mi dochádza. Kvapky dažďa stekajú po dverách a tvoje bozky na perách. Jediný kvet nás spája, čo tú vôňu a túžbu nám dáva.
31.01.2016
Slnko svieti, tráva opäť zelenie, kam my vlastne spejeme? Tento bilaterálny život sa nám smeje, ale ja stále neviem čo sa to deje. Ukradomky zakráda sa, spoza okien nabáda ma, laskotí mi celé telo, tvári sa až príliš smelo. Apatia zmocní sa ma, vždy keď som ja doma sama. Riadky píšem jedna radosť, ah, tá pochabá mladosť.
Celá debata | RSS tejto debaty