Apatia

31. januára 2016 21:05, Prečítané 2 000x, jatyon, Nezaradené

Slnko svieti, tráva opäť zelenie,

kam my vlastne spejeme?

Tento bilaterálny život sa nám smeje,

ale ja stále neviem čo sa to deje.

Ukradomky zakráda sa,

spoza okien nabáda ma,

laskotí mi celé telo,

tvári sa až príliš smelo.

Apatia zmocní sa ma,

vždy keď som ja doma sama.

Riadky píšem jedna radosť,

ah, tá pochabá mladosť.

Posledný 05. 02. 2016, 00:05

Debata ( 1 príspevok )

chválim !!!! ...

Celá debata | RSS tejto debaty

Ďalšie články od tohto blogera

Prvý

26.04.2016

Vidím tvoju siluetu v diaľ. Pri západe slnka leskne sa tvoj odraz v šírom mori, tam, kde roním trpké slzy. Slzy presiaknuté zúfalstvom. Chutia slano, stekajú mi po lícach, po krku až do šíreho mora, kde sa stratia tak, ako sa stratilo všetko. Ja a ty. Zvuky, čo počujem ma upokojujú, ako tvoj hlas, tvoj bezstarostný a láskyplný hlas. Ale teraz je tu prázdno, opustený [...]

Lásky kvet

04.02.2016

Ako ten pocit zaniká. dvakrát tak do mňa preniká. Keď slnko vychádza, moja túžba prichádza s veľkou silou sa pokúšam, ale dych mi dochádza. Kvapky dažďa stekajú po dverách a tvoje bozky na perách. Jediný kvet nás spája, čo tú vôňu a túžbu nám dáva.

Roztrieštené ľudské práva

27.01.2016

Roztrieštenosť. Posledné obdobie prežívam eufóriu zo života, snáď najlepšie chvíle života. No vždy tam je ale… Vždy tu je niekto, kto dokáže zničiť i poslednú mini, mikro, nanočasticu z toho už dosť *** „života“. Prečo vždy niečo pekné musí niekto dvojnásobne posrať. To je údel za NIEČO? Depresie, plač, vrieskanie, trieskanie, klepanie a [...]

Najnovšie správy